Cestovateľ, ktorý zablúdil na púšti, už strácal nádej, že nájde vodu. S vypätím všetkých síl sa dovliekol na vrchol duny, potom ďalšej a ešte ďalšej, dúfajúc, že kdesi uvidí zdroj vody. Rozhliadol sa na všetky strany, ale márne.
Ako sa tak tackal, zakopol o vyschnutý krík a spadol na zem. Dlhú chvíľu zostal ležať. Už nemal síl vstať ani vôľu bojovať, stratil nádej, že prežije túto strašnú skúšku.
Keď tak bezbranne a nešťastne ležal, zrazu si uvedomil, aké je na púšti ticho. A práve tento majestátny pokoj mu umožnil začuť aj ten najmenší hluk – zvuk tečúcej vody.
Povzbudený nádejou, ktorú v ňom vzbudil tento zvuk, vstal a išiel ďalej, až dorazil k potôčiku s čírou a osviežujúcou vodou.
Keď sa potom pred tebou otvorí mnoho ciest a nebudeš vedieť, ktorou sa vybrať, nevykroč niektorou len tak náhodne, ale sadni si a počkaj. Dýchaj s hlbokou vierou, ako si dýchal v deň, keď si prišiel na svet, nenechaj sa ničím vyrušiť, čakaj a znovu čakaj. Zastav sa v tichu a počúvaj svoje srdce. Keď sa ti prihovorí, vstaň a choď, kam ťa povedie.