V jednej ďalekej krajine žila chudobná vdova. Zarábala si na chlieb službou u bohatej tajomnej panej, ktorá bývala sama v pochmúrnom dome skrytom uprostred lesa. Dobrá vdova si poctivo a zodpovedne vykonávala svoju prácu a pani ju jedného dňa nečakane obdarila. Dala jej vzácny prsteň. „Keď tento prsteň dva razy otočíš okolo prsta, zmeníš sa na čo si len zmyslíš,“ vysvetlila jej čudácka pani. Vdova tomu nepripisovala dôležitosť. Keď však v krajine zavládol veľký hlad, spomenula si na prsteň.
Otočila ho dva razy okolo prsta a premenila sa na nádherného sokola s mocnými krídlami. Rozhodla sa, že zaletí až tam, kde nájde obživu pre svojho syna a susedov. Letela až do vyčerpania, potom sa zarmútená vrátila domov. Hlad postihol celé kráľovstvo. Nik sa mu nevyhol. Žena sa však nevzdávala. Otočila dva razy prsteň a premenila sa na obrovský voňavý peceň chleba. Keď sa syn vrátil domov a uvidel ten obrovský bochník, s chuťou sa doň pustil. Bol to len chlieb, ale zasýtil zázračným spôsobom. Kým s chuťou prežúval, zbadal okolo domu prechádzať suseda, s ktorým mal mnoho sporov a ktorý v ňom vzbudzoval veľkú nevôľu. Bol rozhodnutý, že si ho nebude všímať, ale stisnutie srdca ho prinútilo, aby ho pozval a ponúkol mu z toho zázračného chleba.
Chýr o chlebe sa rozniesol po celej dedine a zbehli sa všetci ľudia – veľkí i malí, mladí i starí, chorí i zdraví, všetci zúfalí a ustarostení. Zdalo sa, že chlieb sa nikdy neminie. Nielen, že zahnal hlad, ale napĺňal ľudí radosťou a túžbou po pokoji, pocitom dobra a telesného zdravia. Každú noc sa posledná omrvinka chleba znovu premenila na šľachetnú vdovu. Každé ráno sa žena znovu premenila na obrovský voňavý a chutný peceň, ktorý sýtil telo a ducha obyvateľov dediny. Tak to bolo do nových žní. Vtedy dedinčania usporiadali veľkú slávnosť. Samozrejme, zúčastnila sa jej aj vdova. Každý, kto sa k nej priblížil, pocítil čosi zvláštne. Žena voňala ako čerstvo upečený chlieb.
„Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo!““ (Mk 14, 22)