Historický pôvod ruženca spadá do stredoveku, do čias, keď žalmy predstavovali hlavný východiskový bod modlitby. Avšak biblické žalmy boli súčasne v tom čase neprekonateľnou prekážkou pre všetkých, ktorí nevedeli čítať, a bola ich väčšina. Hľadal sa teda vhodný žaltár primeraný týmto ľuďom. Našiel sa v mariánskej modlitbe, ku ktorej sa pridávali tajomstvá zo života Ježiša Krista zoradené jedno za druhým ako zrnká retiazky.
Emeritný pápež Benedikt XVI., ešte ako známy teológ a kardinál J. Ratzinger, napísal vo svojej knihe o svojom osobnom vzťahu k modlitbe ruženca, kde poukazuje, ako je táto „ľudová zbožná úcta“ základným prameňom pre dušu, ktorá z neho čerpá vnútorný pokoj a tichosť.
Modlitba ruženca je meditačná niť. Jej rytmické opakovanie ukolíše dušu, prenáša na ňu pokoj, kým sústredenie sa na slová, najmä na Máriinu postavu a na obrazy Krista, ktoré sa postupne otvárajú pred našimi očami, zbavujú dušu starostí a umožňujú jej pozdvihnúť pohľad k Bohu.
Ruženec nám v skutočnosti vracia tú pôvodnú múdrosť, ktorá dobre vie, že opakovanie je dôležitý komponent modlitby a meditácie. Tento rovnaký rytmus nás ukolíše a upokojí. Nie je dôležité, aby sme sa sústreďovali na každé slovo, ale aby sme nechali pôsobiť pokoj, ktorý jednotvárny rytmus prináša. Nejde tu iba o prázdne slová, pretože prinášajú našim očiam a našej duši veľké obrazy a videnia, predovšetkým postavu Márie a cez ňu aj postavu Krista.
Tí, čo sa kedysi ruženec modlievali, obvykle celý deň tvrdo pracovali a po práci neboli schopní konať veľké intelektuálne modlitbové úkony. Potrebovali modlitbu, ktorá by im vrátila pokoj, aj ich trochu rozptýlila, zbavila ich starostí a poskytla útechu a posilu.
Skúsenosť s opakovaným rytmom zborovej modlitby nás priam unáša a napĺňa nám dušu. Túto starodávnu skúsenosť kresťanstvo úplne prijalo, nie div, že sa modlitba ruženca stala takou populárnou pre každého, pre vzdelancov a pre jednoduchých ľudí.