Každé stretnutie človeka s človekom je nádherným poslaním jedného k druhému, príležitosťou naučiť sa jeden od druhého niečo nové o tom, ako ešte viac žiť v láske a vzájomnom porozumení, ako sa ešte viac stať skutočným človekom. Každé miesto a situácia v našom živote je takouto príležitosťou – poslaním, ktoré nám dáva Boh: byť misionárom s voňavým srdcom...
Aj učiteľ sa má čo učiť od žiaka, otec a matka od dieťaťa, nadriadený od podriadených. Nikto nie je dokonalý sám v sebe – iba vďaka druhému sme schopní rásť. Nie sme ostrovy na šírom mori a potrebujeme jeden druhého. A ak si to uvedomíme, prejavíme vždy viac úcty a lásky jeden druhému a nebudeme čakať, že so zmenou, s láskou a odpustením začne ten druhý. Naopak – budeme sa v predbiehať v tom, kto prvý odpustí, kto prvý príjme a pohladí... Každá situácia v našom živote je šanca, do ktorej sme poslaní Bohom – šanca byť jeho predĺženým úsmevom, doznievajúcim slovom, odrazom jeho lásky a predovšetkým jeho rozšíreným srdcom. Stvoril nás ako pravých misionárov, ktorí sú poslaní zviditeľňovať jeho samého medzi ľuďmi.
K druhým však môžeme ako misionári pristúpiť iba so srdcom človeka a so srdcom na dlani. Musíme sa stať pravými ľuďmi, od ktorých cítiť pravý záujem, radosť a pokoj. Ľuďmi, ktorí rozvoniavajú ako čerstvo napečený bochník chleba, takže okoloidúcich priťahuje odlomiť si kúsok a s chuťou ho zjesť. Ak sme praví kresťania, pravý kvas pre svet, mala by ľudí okolo nás priťahovať vôňa pravej lásky, ktorá rozvoniava cez všetko, čo robíme. Táto vôňa však zostane krásnou len vtedy, ak bude vychádzať od Boha a cez naše otvorené srdce prechádzať k srdciam ľudí okolo nás. Prečo? Pretože iba Boh a to, čo vychádza od Boha, "vonia" láskou, pokojom, prijatím, milosrdenstvom, múdrosťou, odpustením. Akokoľvek by sme sa my sami snažili „rozdávať“ iným okolo dávajúc sa iba sami zo seba – bez Boha, za chvíľu by sme začali zapáchať pýchou a egoizmom, odsudzovaním a posudzovaním, manipulovaním a ponižovaním... Práve pre toto nebezpečenstvo musíme neustále udržiavať životodarné spojenie s Bohom, ktorý jediný je darcom všetkého dobra v nás.
Tajomstvo „voňavého“ spojenia s Bohom, kedy už nie my konáme, ale ten, ktorý nás poslal, však okúsime iba vtedy, ak sa stíšime a v srdci budeme načúvať Jeho hlasu. Ak v tichu pokory a v dôvere odovzdáme seba samých Jemu do rúk, on bude postupne premieňať všetko v nás na Jeho oči, Jeho uši, Jeho srdce.
Kdekoľvek sa teda nachádzame – v škole, v práci, doma, na ulici, či v kostole, vďaka tomuto spojeniu s Ním a postupnému premieňaniu sa na Neho
- aj naše slová môžu mať moc prilákať uši, ktoré by ich s radosťou počúvali,
- aj naše ústa môžu vylúdiť úsmev, ktorý by vychádzal z hĺbky srdca tak, že pookreje každý, kto ho zachytí,
- aj náš pohľad môže odrážať krásu Jeho pohľadu na každého z nás,
- aj naše srdcia môžu dobrotou a veľkodušnosťou rozvoniavať do diaľky a priťahovať ľudí bližšie a bližšie k Bohu.
Zostávajme len „voňavým srdcom“ v Jeho srdci, ostatné urobí On sám.