Majster bol skutočným šampiónom v lukostreľbe. Raz ráno pozval svojho obľúbeného žiaka, aby sa prišiel pozrieť na ukážku jeho schopnosti. Žiak ho videl strieľať už tisíckrát, no aj tak svojho majstra poslúchol.
Vybrali sa do lesa vedľa kláštora a zastavili sa pri jednom dube. Vtedy učiteľ vzal kvet, ktorý mal zastoknutý za opaskom, a položil ho na jeden konár. Otvoril kapsu, ktorú si priniesol so sebou, a vytiahol z nej tri predmety: svoj nádherný luk zo vzácneho dreva, jeden šíp a bielu vyšívanú šatku. Potom odmeral sto krokov od miesta, kde položil kvet. Požiadal žiaka, aby mu poriadne zaviazal oči vyšívanou šatkou. Žiak to urobil.
„Koľkokrát si ma videl venovať sa tomuto vznešenému a starobylému lukostreleckému športu?“ opýtal sa majster.
„Každý deň,“ odvetil žiak.
„A vždy sa mi podarilo trafiť terč do stredu z tristo krokov?“
„Pravdaže.“
Majster sa s očami zaviazanými šatkou pevne zaprel nohami do zeme, zo všetkých síl potiahol tetivu a vystrelil. Šíp zasvišťal vo vzduchu, ale netrafil ani len strom, nieto ešte terč.
„Trafil som?“ opýtal sa majster a stiahol si šatku z očí.
„Nie, išlo to úplne mimo,“ odvetil žiak a v miernych rozpakoch pokračoval: „Myslel som si, že mi chcete ukázať silu myšlienky a potvrdiť schopnosť čarovať.“
„Práve som ti dal najdôležitejšiu lekciu o sile myšlienky,“ riekol majster. „Keď chceš dosiahnuť nejaký cieľ, sústreď sa len naň. Lebo nikto nemôže trafiť terč, ktorý nevidí.“
Čo alebo kto je najdôležitejší pre teba?