Istý anglický spisovateľ spomína príbeh starej írskej slúžky, ktorá slúžila v sídle známej anglickej šľachtickej rodiny. Stará pani bola katolíčka a s obľubou sa modlievala posvätný ruženec. Jej zamestnávatelia, anglikáni, si ju často pod rôznymi zámienkami doberali a vysmievali sa z nej. Raz našli jej ošúchaný ruženec, ktorý stratila cestou do kostola. Starý pán – majiteľ kaštieľa jej povedal: „Táto pápeženecká modla bude zaiste vaša. Keby vás aspoň učili v tej vašej cirkvi spoznávať Božie slovo a nepodporovali vás vo vašej poverčivosti a tmárstve.“ Avšak stará slúžka sa nedala. „Nemyslite si, že som hlúpa a že nič neviem. Vy sa chválite tým, že ste vzdelaní a ja som podľa vás nevzdelaná írska slúžka, o ktorú si môžete do sýtosti otierať svoje ústa. Ruženec je podľa vás modla, symbol mojej nevzdelanosti a poverčivosti. Avšak vždy, keď sa modlím ruženec, rozjímam o dôležitých skutočnostiach našej spásy. S Pannou Máriou sprevádzam Pána Ježiša od okamihu jeho počatia až po jeho nanebovstúpenie a zoslanie Ducha Svätého. A Pannu Máriu až po jej oslávenie v nebi. Ak by som okrem toho už nič nevedela o Pánu Bohu, toto je spoľahlivá cesta, ktorou sa môžem dostať do neba.“
Stará slúžka povedala naozaj veľkú pravdu. Ruženec je spoľahlivá modlitba, prostredníctvom ktorej sa môžeme bezpečne dostať do našej nebeskej vlasti. Pritom nejde o kvantitu modlitieb, ale o náš osobný úmysel a schopnosť nájsť si čas na nášho Stvoriteľa. Pán Boh si veľmi cení práve to, že nezabúdame na dejiny spásy. Nejde o náš výkon, ale o naše nastavenie a citlivosť počúvať Boží hlas v nás. Ak sa vo svojej pyšnej domýšľavosti spoliehame na svoje schopnosti „ohúriť“ Pána Boha našimi modlitbami a našou zbožnosťou, potom aj o nás platí, že „sme veľavravní ako pohania, ktorí si myslia, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť“ (porov. Mt 6, 7). Ale kontemplovanie dejín spásy nás privádza do intímnej blízkosti toho, ktorého „teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12).