Jedného dňa, krátko po stvorení sveta, usporiadali obyvatelia zeme spevácku súťaž. Čoskoro sa do nej prihlásili takmer všetci prítomní, od stehlíka po nosorožca.
Pod vedením múdrej sovy sa dohodli, že o najlepšom spevákovi sa rozhodne v tajnom a všeobecnom hlasovaní. Čiže hlasovať mali všetci účastníci, každý z nich bol členom poroty.
Tak sa aj stalo. Všetky zvieratá i človek vystúpili jeden po druhom na javisko, aby na ňom predviedli svoj spev a publikum ich odmenilo väčším či menším potleskom. Potom každý napísal na lístoček svoju voľbu a poskladaný ho vložil do veľkej urny, na ktorú dohliadala sova.
Keď nadišla chvíľa počítania, vystúpila na javisko sova a sprevádzaná dvomi starými opicami otvorila urnu, aby mohli začať rátať hlasy. Jedna z opíc vytiahla prvý hlas a sova sprevádzaná emóciami prítomných zvolala: „Bratia, prvý hlas patrí nášmu priateľovi oslovi!“
Nastalo ticho, ktoré narušil len ojedinelý potlesk.
„Druhý hlas: oslík!“
Všetci len ohromene pozerali.
„Tretí: oslík!“
Konkurenti začali prekvapene pozerať jeden na druhého, potom si vymieňali obviňujúce pohľady a napokon, keďže aj ďalšie hlasy hovorili o voľbe oslíka, začali sa cítiť čoraz zahanbenejšie za to, ako volili. Každému bolo jasné, že niet horšieho spevu ako príšerné oslíkovo híkanie. Napriek tomu ho jeden hlas za druhým označoval za najlepšieho speváka.
A tak sa stalo, že na konci hlasovania „slobodnou voľbou nestrannej poroty“ sa rozhodlo, že škrípavé a neľubozvučné híkanie zvíťazilo. A oslíkov hlas bol vyhlásený za „najkrajší hlas tvorstva“.
Sova potom vysvetlila, čo sa vlastne stalo. Každý súťažiaci si bol istý, že vyhrá práve on, a preto dal svoj hlas účastníkovi, ktorý sa mu javil ako najslabší, ktorý ho nemohol v žiadnom prípade ohroziť.
Oslíka zvoli takmer jednohlasne. Nehlasovali zaňho len dvaja súťažiaci: oslík, ktorý vedel, že nemá čo stratiť, a s úprimným srdcom dal svoj hlas škovránkovi, a človek, ktorý pravdaže, volil seba samého.