Bol raz jeden svätý. Bol veľmi svätý a veľmi, veľmi chudučký, priam vycivený. Vždy chodil oblečený v širokej bielej kutni. Volal sa Bruno, ale bol taký dobrý, že ho všetci volali „svätý“ Bruno. Svätý Bruno sa najradšej zo všetkého zhováral s Bohom, a preto sa celý deň a veľkú časť noci venoval modlitbe. Postavil si chatrč v neobývanom údolí uprostred lesov a krovín.
No beda, bolo tam aj niekoľko rybníkov. A v rybníkoch živú žaby. Keď sa teda svätý Bruno večer pohrúžil do modlitby, cez okná k nemu prenikalo ustavičné a otravné kvak, kvak. Svätý Bruno sa pokúšal sústrediť na modlitbu, ale neúnavné žaby koncertovali a vyzeralo to, že s tým nemienia prestať.
Raz večer už bol taký rozhorčený, že sa vyklonil z okna a skríkol: „Ticho! Ja sa modlím!“ Lesy rybníky okamžite zahalilo ticho. Ako oheň, ktorý zhasne. Chatrč svätého Bruna obklopilo hlboké ticho.
„No konečne!“ vzdychol si svätý Bruno. Ropuchy a žaby už ani nemukli, volavky sa pozerali na okno chatrče so zavretými zobákmi, muchy a komáre sa neopovážili vzlietnuť z listov, na ktoré sa usadili, dokonca aj večerný vetrík stíchol.
Spokojný svätec pokračoval v modlitbe. Nebol však vo svojej koži, čosi mu nedalo pokoja. Uprostred modlitby začul jasný hlas, ktorý sa mu prihováral: „Čo ak sa Bohu páči viac kvákanie žiab než tvoje modlitby?“
Prekvapený a znepokojený odvetil: „Ako by sa Bohu mohlo páčiť kvákanie žiab alebo bzukot komárov? Alebo akýkoľvek iný hluk? A prečo vôbec Boh stvoril hluk?
S hlavou plnou otázok sa svätý Bruno znovu vyklonil z okna a kajúcne povedal: „No tak dobre! Robte si, čo chcete.“
Všetko sa rozzvučalo ako predtým. Hmyz a žaby sa rozspievali do nočného ticha. Uši svätého Bruna sa už nebránili a to, čo sa mu predtým javilo ako nedôstojný hurhaj, mu teraz znelo ako očarujúca hudba.
Svätec plný úžasu cítil, že jeho srdce bije v súlade s vesmírom a že les, kríky, vietor, malé i veľké pozemské tvory sú nádhernou modlitbou.
Od tohto večera sa svätý Bruno stál známym ako „svätec, ktorý sa modlí so žabami“.