Život potrebuje svetlo a kde nám ho berú, ochorieme na tele a na duši. Nie náhodou bolo svetlo vždy dôležitým znakom adventu. A tak nie je divné, že skoro v strede decembra a adventu oslavujeme svätú, ktorej meno pochádza zo slova „svetlo“.
Svätá Lucia žila v Syrakúzach na Sicílii a bola umučená za Diokleciánovho prenasledovania začiatkom 4. storočia. Osobitne si ju uctievajú na ďalekom severe, v škandinávskych krajinách. Ďaleko za švédskymi hranicami je známy zvyk „Luciinej koruny“. Mladé dievča nosí na sviatok svätej korunku s trinástimi horiacimi sviečkami a navštevuje a obdarúva deti. Poukazuje tak na Krista, lebo jeho narodením bolo darované svetu svetlo, ktoré osvetľuje nočnú tmu.
Sviatok obracia našu pozornosť na dôležitú okolnosť: noc ostáva, ale je osvetlená, tma nezmizla, ale je prekonaná. V osobe svätej Lucie sa konkretizujú slová Henricha Friesa: „Svetlo neznamená, že noc nejestvuje, ale znamená to, že sa noc môže osvetliť a premôcť.“