Choď a rob aj ty podobne!
Z Posolstva Svätého Otca Benedikta XVI. k 21. svetovému dňu chorých
V deň liturgickej spomienky na Pannu Máriu Lurdskú, 11. februára 2013, sa bude sláviť 21. svetový deň chorých. Tento deň je „významným momentom modlitby, vzájomného spoločenstva, obetovania utrpenia za blaho Cirkvi a tiež výzvou pre všetkých, aby v tvári chorého spolubrata spoznávali najsvätejšiu tvár Krista, ktorý svojím utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním dosiahol spásu ľudstva“. Pri tejto príležitosti cítim osobitnú blízkosť ku každému z vás, ktorí prežívate v dôsledku svojej choroby a svojho utrpenia ťažký čas skúšky.
Chcel by som sa spolu s vami zamyslieť nad postavou milosrdného Samaritána. Podobenstvo z Lukášovho evanjelia patrí do radu obrazov a rozprávaní z bežného života, skrze ktoré Ježiš objasňuje hlbokú lásku, ktorú Boh prechováva ku každému človeku, najmä ak je chorý či trpí bolesťami. Záverečnými slovami podobenstva o milosrdnom Samaritánovi „Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk 10, 37), však Pán zároveň ukazuje, ako sa má správať každý z jeho učeníkov voči ostatným, zvlášť ak si vyžadujú starostlivosť. Ide teda o to, aby sme prostredníctvom intenzívneho vzťahu s Bohom v modlitbe čerpali silu z jeho nekonečnej lásky, a tak ako milosrdný Samaritán, dokázali denne preukazovať konkrétnu pozornosť tomu, kto je telesne či duševne zranený alebo prosí o pomoc, aj keď nám je neznámy a bez prostriedkov. To sa týka všetkých, aj samotného chorého, ktorý môže prežívať svoju situáciu v perspektíve viery. „Vyhýbanie sa utrpeniu ani útek pred bolesťou neprináša človeku uzdravenie. To prináša len schopnosť prijať súženie, dozrievať v ňom a nachádzať jeho zmysel prostredníctvom zjednotenia sa s Kristom, ktorý trpel s nekonečnou láskou“.
Viacerí cirkevní otcovia videli v postave milosrdného Samaritána samotného Ježiša a muža, ktorý padol do rúk zbojníkov, stotožňovali s Adamom, teda s ľudstvom, strateným a zraneným v dôsledku vlastného hriechu. Ježiš je Boží Syn, ktorý sprítomňuje Božiu lásku. Ale Ježiš je aj tým, ktorý sa „zrieka seba samého“, vzdáva sa svojej božskej prirodzenosti, aby vzal na seba ľudskú prirodzenosť a priblížil sa človeku v jeho utrpení. Plný súcitu sa skláňa nad priepasťou ľudského utrpenia, aby doň vlial olej útechy a víno nádeje.
Rok viery, ktorý práve slávime, je vhodnou príležitosťou na to, aby sme zintenzívnili službu lásky k blížnemu v našich farských a iných cirkevných spoločenstvách, aby tak bol každý pre toho druhého milosrdným samaritánom po jeho boku.
Na záver by som chcel vyjadriť svoju úprimnú vďaku a povzbudenie katolíckym zariadeniam pre chorých a tiež spoločnosti, diecézam, kresťanským spoločenstvám, rehoľným rodinám činným v pastorácii chorých, ako aj združeniam zdravotníkov a dobrovoľníkov. Nech si všetci čoraz viac uvedomujú, že „v láskyplnom a veľkodušnom prijatí každého ľudského života, predovšetkým slabého alebo chorého, prežíva dnes Cirkev zvlášť rozhodujúci moment svojho poslania“.