Pôvod názvu Zelený štvrtok tkvie v dávnej minulosti vyvoleného národa. Dôležitejšie ako názov sú však udalosti, ktoré sa viažu k noci, ktorá po ňom nasledovala. Udialo sa niečo, na čo síce ľudstvo nemôže byť vôbec hrdé, ale na čo by sa nikdy, nech už pre akékoľvek príčiny, nemalo zabudnúť.
Filozof Soren Kierkegaard so zahanbením priznáva: „Túto noc by malo ľudské pokolenie vymazať zo svojich dejín“. Čo sa vlastne stalo? Stalo sa veľa: človek pohrdol svojím záchrancom. Odhodil ho ako niečo nepotrebné, ako niečo, čo mu prekáža v jeho živote. Dokonca aj tí, s ktorými ho viazalo priateľstvo, ktorí dokázali pre silu jeho slov opustiť svoje rodiny, sa ho v trpkej chvíli zriekajú a zapierajú ho.
Ako sa s touto situáciou vyrovnal Ježiš? Od začiatku vedel, čo ho čaká. Celý jeho život, každá jeho činnosť smerovala k tejto chvíli. Ako každý z nás – aj on bol človek –, ktorý sa bojí utrpenia a smrti. Smrteľný pot v podobe krvavých kropají hovorí za všetko. Predsa však nerezignuje, niet uňho ani náznak sklamania. Naopak, azda nikdy nebol pozornejší voči iným ako v tejto bezútešnej chvíli. Jeho zohnutý chrbát pri umývaní nôh apoštolom akoby preklenul priepasť, ktorá vznikla hriechom medzi Bohom a človekom. Tento dojímavý obraz je dôkazom, ako veľmi myslí na iných, a nie na seba. „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 15).
Ježiš vždy preukazoval iným dobro. V tomto prípade ide o trvalé dobro, ktoré bude vždy nielen symbolizovať, ale aj živo sprítomňovať jeho lásku: Ježiš vzal na seba v Eucharistii podobu chleba a vína, aby prostredníctvom tohto pokrmu dal silu každému, kto chce kresťansky žiť, pracovať, radovať sa, trpieť a zomrieť.
Aká udivujúca spojitosť – Eucharistia a ponížená služba! Preveľké tajomstvo viery sa spája s každodennou poníženou službou. Jedno bez druhého nemôže jestvovať. Je to praktická lekcia lásky, ktorá má viesť k bratskému prijímaniu iného.