Tieto slová môžu mať množstvo rozličných významov. Napríklad pojmy "prví a poslední" v dnešnom svete chápeme tak, že "prví" sú tí dôležití a "poslední" tí najobyčajnejší, ktorí žijú niekde na okraji spoločnosti. V nebi však bude prvé miesto prináležať práve tým pokorným a skromným, "slabým tohto sveta" (1 Kor 1, 27).
Tieto slová však môžeme aplikovať aj na Židov a pohanov. Židia boli prvými, ktorí počuli evanjelium, no mnohí z nich ho neprijali. Na druhej strane zasa mnoho pohanov prijalo Ježišovo posolstvo a stali sa jeho učeníkmi. Takže aj keď pohania boli tými "poslednými", ktorí mali prijať evanjelium, veľa z nich bolo medzi "prvými", ktorí sa dostali do neba.
Podobenstvo o robotníkoch vo vinici nám poskytuje ešte jeden odlišný pohľad na paradox "posledný - prvý", ktorý nie je o nič menej presvedčivý než predchádzajúce dva. Aby sme ho lepšie pochopili, pripomeňme si posledných pár riadkov z predošlej kapitoly Matúšovho evanjelia. Ježiš dáva prísľub: "Každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac" (19, 29). Z tohto je teda celkom zrejmé, že základom odmeny v nebi bude to, do akej miery sme slúžili Bohu.
Z podobenstva však môžeme nadobudnúť dojem, že nie je podstatné, ako dlho pracuješ v "Pánovej vinici". Každý dostane rovnakú odmenu. Ježiš tu však poukazuje na to, že základom odmeny nie je dĺžka služby, ale milosť. Aj tomu poslednému, ktorý vojde do kráľovstva, Boh udelí toľko milosti, koľko udelil prvému. Spojme si tieto dva úryvky a zistíme, že je síce privilégiom prísť skoro a pracovať pre Pána, no nemali by sme si myslieť, že títo "ranní vtáci" sú niečím výnimočným alebo že ich Pán miluje väčšmi než ostatných. Bohu je každý z nás vzácny a raduje sa, keď každému z nás môže dať plnú účasť na svojom kráľovstve a na svojej sláve.
Pane Ježišu, pomôž nám milovať sa navzájom tak, ako nás miluješ ty.