Stalo sa to pred mnohými rokmi vo Frankfurte. Zomrel istý veľmi bohatý muž. Nemal blízkeho príbuzného. Všetci sa s napätím pýtali: „Kto len zdedí jeho milióny?“
Ten muž zanechal dva testamenty. Prvý mali otvoriť hneď po jeho smrti a druhý až po pohrebe.
V prvom testamente bolo napísané: „Chcem byť pochovaný o štvrtej hodine ráno.“
Toto čudácke želanie mu aj splnili. Za rakvou šlo iba päť trúchliacich.
Potom otvorili druhý testament. V ňom bolo: „Chcem, aby sa všetok môj majetok rovnomerne rozdelil medzi tých, ktorí boli na mojom pohrebe.“
Títo piati naozajstní priatelia mali šťastie. Mohli by sme im takmer závidieť.
No v zásade nemáme na to dôvod, lebo my máme ešte väčšie šťastie.
Ako to? Aj my sa každú nedeľu stretávame kvôli testamentu. Kvôli Ježišovmu testamentu, ktorý nám povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“