Tri ženy sa vybrali k studni po vodu. Pri studni na kamennej lavičke sedel akýsi starec Ticho ich pozoroval a počúval ich rozhovor.
Ženy vychvaľovali svojich synov.
„Môj syn,“ hovorila prvá, „je taký vrtký a obratný, že mu niet vo svete páru.“
„Môj syn,“ predstavovala svojho syna druhá, „spieva ako slávik. Niet nikoho na svete, kto by sa mohol popýšiť takým krásnym hlasom, aký má on.“
„A ty, čo povieš o svojom synovi?“ pýtali sa tretej, ktorá stále mlčala.
„Neviem, čo by som mala o ňom povedať,“ povedala žena. „Je to dobrý chlapec. Takých je mnoho. Nevie nič zvláštne.“
Keď mali amfory plné, vydali sa na cestu. Starec šiel kúsok za nimi. Nádoby boli ťažké, takže ich sotva niesli.
Na chvíľu sa zastavili, aby si ich ubolené chrbty trochu odpočinuli.
Išli im v ústrety traja mladíci. Prvý sa hneď predviedol. Urobil stojku a nohami začal krúžiť vo vzduchu. Potom urobil salto mortale a po ňom ešte jedno.
Ženy naňho pozerali ako vo vytržení: “Aký šikovný chlapec!“
Druhý mladík zanôtil pieseň. Mal nádherný hlas, akoby to spieval slávik.
Ženy ho počúvali so slzami v očiach: „Je to anjel!“
Tretí mladík pristúpil k matke, vzal jej ťažkú amforu a vydal sa s ňou na cestu.
Ženy sa obrátili na starca: „Čo povieš na našich synov?“
„Synov?!“ zvolal začudovaný starec. „Videl som len jedného!“