V sympatickej publikácii Deti píšu Bohu môžeme čítať aj nasledujúci list adresovaný do neba: „Milý Bože, daj prosím ťa medzi Veľkú noc a Vianoce nejaký ďalší sviatok. Teraz tu nič poriadne nemáme.“ Detský hlas azda hovorí za nás všetkých. Vianočné sviatky nás chytia poriadne za srdce, aj Veľká noc nám ešte niečo hovorí, ale napríklad slávnosť Najsvätejšej Trojice, ktorú slávime v nedeľu po svätodušných sviatkoch, akoby sa nás ani netýkala. Odrádza nás prvotná nezrozumiteľnosť – niečo vzácne, obohacujúce. Pokúsme sa vycítiť a porozumieť, čo znamená veriť v Boha, ktorý je jediný a zároveň Trojjediný, čo znamená byť v jeho mene pokrstený, byť ponorený do života Boha Otca, Syna a Ducha Svätého.
Sme si vedomí, že sa v našom vnútri objavujú mnohoraké túžby. Každý z nás chce byť originálny, nezameniteľný. Želáme si, aby nás iní rešpektovali a brali takých, akí sme. Zároveň tiež túžime po spoločenstve s druhými, túžime byť užitoční aj pre ostatných. Cítime v sebe dve túžby: byť sám a byť v spoločenstve s inými.
Naše želanie byť sám sebou a súčasne byť človekom žijúcim v určitom spoločenstve dokazuje, že túžime po naplnení plánu, ktorý má s nami Boh a podľa ktorého nás stvoril. Podľa Božieho obrazu sme predurčení na to, aby sme sa zúčastnili na bohatosti Božieho života, na živote Najsvätejšej Trojice. V nej sa „podarilo“ zachovať jedinečnosť osoby a pritom vytvoriť najužšie spoločenstvo lásky.
Slávnosť Najsvätejšej Trojice a hlboké tajomstvo viery hovorí aj o nás. Táto slávnosť je dôležitá práve tak ako Vianoce či Veľká noc. Veď tajomstvo Božieho života v láske chce mať dôsledky aj pre naše ľudské formy spoločenstva v manželstve, v spoločenstve, v Cirkvi a v mnohých ďalších oblastiach.
Keď dovolíme Bohu, aby použil tento model spolužitia, tam potom budeme žiť šťastne.