Neuveriteľné, akých úbožiakov si Kristus vybral za základ Cirkvi! Ani nevyzerali ktovieako vábivo, takmer určite boli nevzdelaní a stopercentne boli chudobní, až bedári. Prečo práve ich?
Kto by kedy len tušil, že štyria jednoduchí chlapi - Šimon, Ondrej, Jakub a Ján sa stanú srdcom prvotnej Cirkvi? Ježiš v nich určite videl čosi, čo ostatní ľudia nie. No ruku na srdce, nepracuje Boh takto aj dnes? Neukazuje sa jeho moc, láska a milosrdenstvo prevažne cez ľudí, ktorých už svet odpísal ako nezaujímavý, šedý priemer? A neprekypujú jeho silou a múdrosťou prekvapujúco práve tí ľudia, ktorí nepodľahli "úžasnému pokroku" dnešnej doby? Ježiša k spomínaným rybárom pritiahla práve ich jednoduchosť a úprimnosť. Žiadna zrada, prefíkanosť, podvod, iba úprimné a otvorené srdce.
Ježiš povoláva každého z nás, aby sme sa stali jeho apoštolmi. Naša prvá obligátna reakcia je asi takáto: "Ale prečo ja? Veď ja nič neviem, pred cudzím človekom zo seba nevydám ani hlások, som len taký všedný chudáčik. Vieš čo, pošli radšej niekoho iného." Všetky tieto "dôvody" nás ohromne blokujú, no nemuseli by. Ježiš od nás nechce nič iné, len to, čo chcel od týchto rybárov – aby mu dôverovali a nasledovali ho. O všetko ostatné sa už postará on.
Peter, Jakub, Ján a Ondrej sa stali odvážnymi apoštolmi iba vďaka tomu, čo v ich živote vykonal Kristus, teda nie svojou zásluhou. Vedeli, že dokončí dobré dielo, ktoré začal, a iba úplná dôvera v neho im pomohla vykročiť vo viere a robiť veci, o ktorých sa im pred stretnutím s Kristom ani nesnívalo. Cesta viery je takmer vždy takáto, ale je to aj spôsob, ako cez vieru konať divy a zázraky.
Celé moje srdce patrí tebe, Ježišu.
Naplň ma, prosím, pevnou dôverou a vierou v teba,
aby tvoja sláva mohla cezo mňa žiariť a osvetľovať druhým cestu.
Bez teba nezmôžem nič, ale s tebou všetko.
Urob zo mňa rybára ľudí dnešnej doby.