Celý deň strávilo s mamou v obchodnom dome. Pehavé dievčatko, zosobnenie nevinnosti, nemohlo mať viac ako šesť rokov. Keď sa chystali odísť, spustil sa prudký lejak. Všetci sme stáli pred východom a pozerali sa, ako prší. Niektorí čakali trpezlivo, iní znechutene, kým sa príroda vráti do pôvodného rytmu.
Dážď ma vždy očarúval. Nežný hlások tohto dievčatka ma vyrušil zo snívania nevinnou vetou: „Mami, prebehnime cez dážď.“
„Nie, láska. Počkáme, kým prestane pršať,“ odvetila matka trpezlivo. Dievčatko chvíľu mlčalo, no potom zopakovalo: „Mami, prebehnime cez dážď.“ A mama riekla: „Ale keď to spravíme, budeme celkom mokré.“
„Nie, mami, nezmokneme. Nie je to tak, ako si dnes ráno vravela ocinkovi?“ oponovalo dievčatko.
„Dnes ráno? Kedyže som povedala, že sa dá ísť cez dážď a nezmoknúť?“
„Nepamätáš sa? Keď si hovorila s ockom o jeho chorobe, povedala si, že ak nás Boh necháva prejsť touto skúškou, prejdeme cez čokoľvek.“
Zavládlo absolútne ticho. Bolo počuť len šušťanie dažďa. Mama chvíľu uvažovala, ako má dcérke odpovedať. Bola to rozhodujúca chvíľa v živote dievčatka, okamih, keď sa dala nevinnosť a dôvera motivovať tak, aby jedného dňa vyrástli do nezlomnej viery.
„Láska, máš pravdu. Prebehneme cez dážď. A ak Boh dopustí, aby sme zmokli, zrejme to bude preto, lebo vie, že sa potrebujeme umyť.“
A vybehli von. Všetci sme stáli a pozerali sa, ako cez kaluže utekajú na parkovisko. Jasné, že zmokli. No neboli samy. Všetci sme ich so smiechom nasledovali a utekali k svojim autám.
Aj ja som bežal. A zmokol som. Boh si určite myslel, že sa aj ja potrebujem osviežiť.