Pôstne obdobie nás pozýva mnohorakými spôsobmi sa otvárať pre Božie hodnoty. Oslovuje nás, aby sme sa utiahli od hluku sveta naučili sa hľadieť do svojho vnútra.
Nie náhodou nám Cirkev kladie pred náš duchovný zrak postavu sv. Jozefa. Muža, ktorý žil z viery a ktorý sa rukami dotýkal vteleného tajomstva (porov. 1 Jn 1, 1). Svojím nevtieravým spôsobom je pre nás žiarivým príkladom nasledovania Ježiša Krista.
Svätý Jozef prijal Boha za jedinú mieru svojho života. Nechal sa ním viesť aj vtedy, keď nechápal, o čo ide. Z tichého, skromného a iste i spokojného života, ktorý chcel viesť, bol strhnutý do dobrodružstva Boha s ľuďmi – do bezprostredného stretnutia s tajomstvom Vtelenia.
Prijíma údel svojej snúbenice, ktorá pokorne vyznala: „Hľa, služobnica Pána...“ (Lk 1, 38). Aj pre neho platí úplná ochota na Božiu spoluprácu. Aj on ako Izaiáš alebo Samuel vo chvíli, keď ho Boh volá, odpovedá: „Hľa, tu som, pošli mňa!“ (Iz 6, 8); „Hľa, tu som, volal si ma“ (1 Sam 3, 8n). To je pohotová odpoveď, ktorá potom určuje celý jeho život.
Jozef zomrel skôr, než mohol zažiť, ako Ježiš verejne hlása svoje posolstvo. Všetko zostalo – celé utrpenie a nádej – ukryté v tichosti. Jeho život naozaj nie je sebarealizáciou podľa múdrosti sveta, ale „sebazničením“.
Jozef, „muž spravodlivý“, si svoj život nenechal pre seba, on ho daroval. Neuskutočnil nejaký plán v rozpore s Božím plánom, ale sa odovzdal do Božích rúk. Odovzdal svoju vlastnú vôľu do vôle Druhého – do vôle Boha. Ale práve stratou, darovaním svojho „ja“, nachádza sám seba, získava. A tak Jozef, seba strácajúci, seba sa zriekajúci nám ukazuje cestu vernosti, predchádza cestu zmŕtvychvstania a života. V čom si z jeho osobnosti môžeme vziať príklad? Prinajmenšom v tom, že nebudeme odmietať cestu kríža a Boží plán.
Viliam Judák: Pôstne a veľkonočné zamyslenia