Čínsky básnik a filozof Čuang-ce, ktorý žil okolo roku 250 pred Kristom, významne ovplyvňoval čínske myslenie. Od neho pochádza aj príbeh o človeku, ktorý vraj neznášal pohľad na vlastný tieň a chcel sa ho zbaviť. Povedal si: Jednoducho mu utečiem. Vstal a bežal z miesta, no vždy, deď urobil krok, tieň ho prenasledoval. Musím bežať rýchlejšie, myslel si. Utekal čoraz rýchlejšie, tak dlho, kým neklesol mŕtvy. Filozof hľadá aj riešenie: Keby bol človek vkročil do tieňa stromu, zbavil by sa vlastného tieňa, ale on na to ani nepomyslel.
Duchovní učitelia vidia v spomínanom strome, strom života – Ježišov kríž, ktorý je stredobodom dnešného dňa. Čím sa nám kríž prihovára? Čo v nás vyvoláva pohľad na kríž v našich chrámoch, rodinách, na krížnych cestách?
Či chceme, alebo nie, či sme na to zabudli, alebo sme ostali nevšímaví, kríž má pre náš život nesmierny význam. Boh na kríži nám totiž hovorí, ako prijíma naše slabosti, za ktoré zomieral.
Vstúpiť do tône Ježišovho kríža znamená prijať seba samého, a to i svoje chyby. Prijatie seba samého v tôni kríža, znamená aj to, do akej miery sme ochotní vziať na seba akúkoľvek ťažkosť nášho života. Môže sa nám stať, že pod ňou klesneme, máme tu však aj vážnu úlohu – vstať a s nádejou hľadieť do budúcnosti. Hoci sa kríž v dnešnom svete vníma skôr ako symbol bolesti a moci smrti, nie je popretím šťastia a života. Je len výstupom či prestupom do iného sveta. Do sveta večnosti, ktorý pre nás pripravil milujúci Boh. Uveriť v túto pravdu a prijať ju do svojho života ako radostnú skutočnosť, z ktorej vychádza a v ktorej sa završuje každé ľudské snaženie, to je zrejme na kresťanstve najťažšie. Pravda, že Boh nás miluje, nám však v ťažkostiach môže byť nesmiernou posilou a útechou.