Jeden človek bol sám so sebou, ale i s druhými stále nespokojný a hromžil na Boha: „Kto to povedal, že každý má niesť svoj kríž? Je to možné, že nejestvuje nijaký prostriedok, ako sa mu vyhnúť? Už mám tých každodenných trampôt naozaj dosť!“
Dobrý Boh mu odpovedal snom.
V ňom videl život ľudí na zemi ako nekonečný sprievod. Každý kráčal so svojím krížom. Pomaly, neúprosne, krok za krokom.
Aj on bol v tom nekonečnom sprievode a namáhavo kráčal so svojím osobným krížom. Po chvíli si všimol, že jeho kríž je veľmi dlhý. Preto sa mu šlo tak ťažko.
„Stačilo by kríž trochu skrátiť a hneď by bolo toho trápenia menej,“ pomyslel si.
Posadil sa na pätník pri ceste a kus z kríža odrezal. Keď sa zaradil do sprievodu zistil, že sa mu ide ľahšie a rýchlejšie. Bez veľkej námahy prišiel na miesto, ktoré, ako sa zdalo, bolo cieľom sprievodu.
Bola to priepasť, široká rana v kraji, za ktorou sa začínala „zem večného šťastia“. Bol to čarovný pohľad.
Ale nebolo tu mostov, ani lávok, po ktorých by sa dalo prejsť. A predsa, ľudia šťastlivo prechádzali.
Každý si zložil z ramena kríž, položil ho na okraje priepasti a prešiel po ňom.
Akoby kríže boli robené na mieru. Siahali presne od jedného kraja priepasti na druhý.
Všetci prechádzali. Len on nie. Jeho skrátený kríž priepasť nepreklenul. Zúfalo sa rozplakal: „Keby som to bol býval vedel...“
Ale bolo príliš neskoro a bedákanie už nepomohlo.