je najdôležitejším liturgickým slávením. Veď umučenie, smrť, zmŕtvychvstanie Pána, je vnútornou silou kresťanskej viery, prameňom spásy, základom všetkých liturgických slávení. Táto najdôležitejšia a najstaršia výročná slávnosť sa spomína už od IV. storočia. Sv. Augustín (+ 430) hovoril o svätom triduu ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána. Podľa nového kalendára sa Veľkonočné triduum začína svätou omšou Pánovej večere, vrcholí vo Veľkonočnej vigílii a končí sa druhými vešperami nedele Pánovho zmŕtvychvstania (č. 19).
Čas slávenia starozákonných Veľkonočných sviatkov súvisel so židovským kalendárom, podľa ktorého sa mesiace začínajú novom mesiaca. Pripomienku vyslobodenia z egyptského otroctva - sviatok Paschy, slávili židia 14. nisana, prvého jarného mesiaca. Vieme, že Krista ukrižovali práve na slávnosť židovskej Paschy, teda 14. nisana. Zmŕtvych vstal v nedeľu 16. nisana. Preto sa nedeľa po 14. nisane stala dňom slávenia Pánovho zmŕtvychvstania.
Kresťania v Malej Ázii začali v druhom storočí sláviť Veľkú noc 14. nisana bez ohľadu na deň v týždni, čím sa líšili od Ríma a od väčšiny kresťanov. Spory o termín slávenia Kristovho zmŕtvychvstania ukončil až Nicejský snem v roku 325 nariadením, že: Veľká noc sa bude sláviť každý rok v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca. Časové kolísanie slávenia Veľkej noci je päť týždňov - od 22. marca do 25. apríla. Od tohto kolísania závisí aj termín slávenia: Nanebovstúpenia, Zoslania Ducha Svätého, Najsvätejšej Trojice, Kristovho tela a krvi a Najsvätejšieho Ježišovho Srdca.
So slávením Veľkej noci sa zvláštnym spôsobom spájalo sviatostné „rozdávanie” ovocia vykúpenia: Na Veľkonočnú vigíliu sa sviatosťou krstu začleňovali katechumeni do Kristovej cirkvi, s krstom sa spájala sviatosť birmovania a Eucharistia. Veľká sobota bola dňom plného začlenenia kandidátov do kresťanstva. Novo pokrstených nazývali neofytmi, čiže čerstvo zasadenými rastlinami, ktoré treba starostlivo pestovať. Preto mali svoj čas mystagógie. V tomto čase im hlásali katechézy, ktorých cieľom bolo plné uvedenie do kresťanského života. Dnes je Veľký pôst a Veľkonočné obdobie časom mystagógie - posilňovania milosti krstu a poznávania Kristovej cesty.
Štvrtok Veľkého týždňa - Zelený štvrtok
sa nie vždy rátal do Veľkonočného tridua, ale vždy bol dňom jednoty, lebo v ten deň: po vykonaní pokánia zmierovali kajúcnikov s Cirkvou i s Bohom; svätili oleje, používané pri udeľovaní sviatostí, ktoré zjednocovali kresťanov s Kristom; koncelebrovali svätú omšu Pánovej večere, čo robilo viditeľnou jednotu kňazstva, Kristovej obety a Božieho ľudu pri jednom Pánovom stole. V katedrálnych chrámoch sa predpoludním slávi Missa chrismatis. Podľa možnosti ju koncelebrujú všetci kňazi diecézy s diecéznym biskupom, prípadne s pomocnými biskupmi. Pred skončením Eucharistickej modlitby biskup svätí olej chorých, po svätom prijímaní olej katechumenov a konsekruje krizmu. Svätá omša chrismatis sa považuje za jeden z hlavných prejavov plnosti kňazstva biskupa a znak spojenia kňazov s jeho osobou. Preto počas tejto svätej omše duchovenstvo celej diecézy verejne obnovuje svoje sľuby poslušnosti a úcty voči biskupovi.
Vo farnostiach sa podľa prastarej tradície v tento deň ráno neslávia sväté omše. Vo večerných hodinách slávia kňazi svätú omšu Pánovej večere za plnej účasti celého miestneho farského spoločenstva. Sväté prijímanie možno podávať veriacim iba počas svätej omše. Chorým možno Eucharistiu zaniesť v každom čase. Treba im pripomenúť ustanovenie Najsvätejšej sviatosti a povzbudiť ich, aby sa duchovne spojili s tými, čo slávia svätú omšu v kostole. Svätá omša Pánovej večere patrí už do Veľkonočného tridua (Triduum sacrum). Jej texty nás prenášajú do Večeradla, kde Ježiš pri Poslednej večeri ustanovil Eucharistickú obetu svojho tela a krvi a sviatosť kňazstva. Tam Pán, keď učeníkom umyl nohy, príkladom ich zaviazal, aby aj oni preukazovali lásku blížnemu. Tento obrad zvaný Mandatum sa v Ríme konal od XII. storočia. Počas spevu Sláva Bohu na výsostiach hrá organ a zvonia všetky zvony. Potom zmĺknu až do Veľkonočnej vigílie. Organ v tom čase môže iba sprevádzať spev ľudu. Nemôže hrať sólovo. Je to staroveký zvyk pripomínajúci čas, keď v kostoloch nebol ani organ ani zvony.
V Eucharistickej modlitbe sa zohľadňujú osobitné textové vsuvky o slávenom tajomstve. Po svätom prijímaní a záverečnej modlitbe (Postcommunio) kňaz incenzuje Najsvätejšiu sviatosť. Potom ju prenesie na miesto, kde sa bude uchovávať do konca slávenia Veľkonočnej vigílie. Prenesenie Najsvätejšej sviatosti do bočnej kaplnky alebo na iné vhodné miesto je starý zvyk z čias, keď ešte nebolo tabernákulum (svätostánok) a po každej svätej omši zvyšné Sväté podstaty odnášali do sakristie (od: sacrarium) alebo na iné dôstojné miesto. Tento zvyk pripomína zatvorenie Krista do väzenia. V odstránení oltárnych plachiet, svietnikov a kríža z oltára pretrváva dávny zvyk schovávania týchto predmetov z obavy pred útokom či krádežou, no postupne ho začali vysvetľovať symbolicky: „Oltár v kostole predstavuje Krista, jeho obnaženie pripomína umučenie, a zvlášť vyzlečenie Pána Ježiša zo šiat; preto sa počas obnaženia oltárov čítal 21. žalm, ktorý obsahuje proroctvo o umučení Spasiteľa”. Dnes sa pri obnažení oltára nehovorí nič. Robí sa to, čo sa robilo v staroveku. Obnažený oltár zodpovedá liturgii posledných dní Veľkého týždňa.
Veľký piatok,
ako opisuje pútnička Etéria, veriaci sa o šiestej ráno (podľa nášho času) zhromažďovali v kostole na Golgote, kde adorovali vystavené relikvie svätého kríža. Na poludnie sa tam ľud zhromaždil znova, aby od dvanástej do pätnástej hodiny počúval slová Svätého písma a takto si uctil hodinu smrti Spasiteľa na kríži.
Obrady Veľkého piatku sa konajú v popoludňajších hodinách. Najlepšie okolo pätnástej hodiny, lebo podľa Evanjelia v tom čase Ježiš na kríži zomrel. Kňaz oblečený do omšového rúcha červenej farby s asistenciou prichádza k oltáru a po jeho uctení si ľahne dolu tvárou, asistujúci si kľaknú. Zhromaždený Boží ľud sa v tichosti modlí.
Prvou časťou Veľkopiatočných obradov je liturgia Božieho slova, ktorá sa končí slávnostnou starorímskou spoločnou modlitbou. Je to desať veľkých prosieb, ktoré predkladajú veriaci s kňazom Bohu Otcovi. Ďalším liturgickým slávením je odhalenie Svätého kríža a poklona krížu. Treťou časťou je sväté prijímanie. Podľa starodávneho zvyku sa totiž na Veľký piatok svätá omša neslávi. Spoločné sväté prijímanie je kulminačným bodom obradov Veľkého piatku. Všetko, čo mu predchádzalo, smerovalo k nábožnému prijatiu Eucharistie.
Pozoruhodné je spojenie medzi smrťou a zmŕtvychvstaním Krista v liturgii Veľkého piatku v modlitbe po svätom prijímaní: Všemohúci a večný Bože, ty si nám smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista daroval nový život; prosíme ťa, zachovaj v nás účinky svojej milosrdnej lásky… alebo …aby sme žili pre toho, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych…
Po liturgii Veľkého piatku kňaz v procesii odnáša Najsvätejšiu Sviatosť do Pánovho hrobu a vystavuje ju na adoráciu. Monštranciu zahalí bielym priezračným vélom a umiestni ju v blízkosti oltára v Božom hrobe. Je to starý zvyk, kedysi známy v celej Cirkvi, pochádza z Jeruzalema, kde sa zhromažďovali veriaci na miestach umučenia Krista, aby ho v duchu sprevádzali od Večeradla, Olivovej hory až po miesto pohrebu, ktoré bolo aj miestom zmŕtvychvstania. Dnes Boží hrob pripravujú iba v niektorých krajinách. Pútnička Etéria zanechala mnoho podrobností z liturgických zvykov v Jeruzaleme a na iných svätých miestach. Jeruzalem nasledovali miestne cirkvi, ktoré pripravovali aj Boží hrob a vkladali do neho Najsvätejšiu sviatosť (napr. Augsburg) alebo kríž (Anglicko, Francúzsko). Vystavenie Najsvätejšej sviatosti v Božom hrobe v monštrancii zakrytej bielym vélom sa traduje od XIV. storočia. U nás sú Boží hrob a procesia vzkriesenia známe od XIV. storočia, monštrancia od XVI. storočia.
Svätá sobota
je dňom smútočného ticha. Cirkev bdie pri Pánovom hrobe, rozjíma o jeho umučení a smrti. Svätá sobota je aliturgický deň, neslávi sa nijaká liturgia, hlavný oltár ostáva obnažený. Sväté prijímanie je dovolené zaniesť chorým len ako Viatikum.
Adorácia pri Božom hrobe sa ukončí pred začatím Veľkonočnej vigílie. Po uložení Najsvätejšej sviatosti sa v chráme zhasnú svetlá okrem večného svetla alebo dvoch sviec.
Veľká noc
sa začína Veľkonočnou vigíliou. Obrady Veľkonočnej vigílie sú vo svojej podstate nočným bdením (vigilare = bdieť). Veľkonočná vigília nadväzuje na noc Paschy, počas ktorej boli Izraeliti vyslobodení z egyptského otroctva, no zvlášť na noc zmŕtvychvstania Krista. Od prvých storočí sa veriaci kresťanstva na Veľkú sobotu večer zhromažďovali na nočné bdenie. Najskôr zapaľovali oheň a od neho potom svoje lampy na rozptýlenie temnôt (lucernarium). Svetlo začínalo časom nadobúdať zvláštny význam, symbolizovalo zmŕtvychvstanie Krista, ako aj všetkých pokrstených. Potom čítali úryvky zo Svätého písma, ktoré hovorili o svätom krste ako novom stvorení, o prechode cez Červené more, o záchrane z otroctva hriechu a o novej zmluve s Bohom. Medzi čítaniami spievali alebo recitovali žalmy. V priľahlom baptistériu udeľovali svätý krst - sviatosť spoločného zomierania a spoločného zmŕtvychvstania s Kristom. Niekedy sa pre veľký počet kandidátov na krst obrady pretiahli do ranných hodín. Po krste sa novopokrstení obliekli do bieleho rúcha a odchádzali do signatória, kde biskup udeľoval sviatosť birmovania. Odtiaľ prechádzali do kostola a čakali na začiatok svätej omše, počas ktorej po prvý raz prijímali Najsvätejšiu sviatosť a mali plnú účasť na Eucharistii.
Na Veľkonočnú vigíliu Kristova cirkev bdie, očakáva zmŕtvychvstanie a slávi ho vo sviatostných znakoch. Preto sa celé slávenie liturgie musí konať v neskorých hodinách. Nemá sa začať pred západom slnka. Kňaz je viazaný tzv. horou kompetens, ktorá v tomto roku je o 19,30 h. V nijakom prípade nemá slávnosť začať pred touto hodinou. Liturgia Veľkonočnej vigílie má nasledujúce časti: liturgiu svetla (posvätenie ohňa, príprava paškálu, procesia do kostola, veľkonočné posolstvo (Exultet), liturgiu Božieho slova (najmenej tri zo siedmich čítaní zo Starého zákona - nikdy sa nesmie vynechať čítanie o prechode Izraelitov cez Červené more, z dvoch čítaní z Nového zákona - Epištola, Evanjelium a z homílie), z krstnej liturgie (Litánie k všetkým svätým, požehnanie krstnej vody, krst - keď sú kandidáti, zvlášť dospelí, obnovenie krstných sľubov), Eucharistickú liturgiu a procesiu vzkriesenia.
Znaky a symboly veľkonočnej Liturgie
Zapálený a požehnaný oheň symbolizuje svetlo, ktoré nám dáva Boh skrze svojho Syna. Paškál je symbolom zmŕtvychvstalého Pána. Kríž vyrytý na ňom znamená jeho spásnu smrť na kríži. Päť otvorov, v ktorých sú červené hrudky tymianu ako symboly jeho spásnych rán, ktoré si zachoval na svojom zmŕtvychvstalom tele. Vyryvstuté číslo roku a grécke písmená alfa a omega označujú, že Kristovi patrí čas i večnosť. On je začiatok i cieľ všetkého. Procesia vzkriesenia sa môže konať po obradoch Veľkonočnej vigílie alebo (tak sa koná u nás) aj v nedeľu Zmŕtvychvstania ráno pred prvou svätou omšou. V obnovenej liturgii procesia vzkriesenia je pochodom od ohniska cez kostol k oltáru so zapáleným paškálom a horiacimi sviecami. Našlo sa miesto aj na tradičnú procesiu vzkriesenia pripomínajúcu svetu tajomstvo Pánovho zmŕtvychvstania. Je predpoveďou a zárukou nášho zmŕtvychvstania a účasti na triumfe Zmŕtvychvstalého Pána. Počas slávenia Veľkonočného tridua môžeme raz denne za obvyklých podmienok získať plnomocné odpustky, ktoré môžeme privlastniť sebe alebo dušiam v očistci.