V hlavnom meste bola veľká slávnosť na privítanie kráľa. Kráľ vo vyzdobenom salóne prijímal pocty a dary. Boli to dary drahocenné, cizelované zbrane, strieborné čaše, zlatom vyšívaný brokát....
Úplne na konci sprievodu darcov kráčala unavená stará žena v ťažkých drevákoch. Pokrivkávala a ťažko sa opierala o palicu. Z noše vytiahla balíček, starostlivo zavinutý v kúsku plátna.
Keď položila k nohám kráľa bielu vlnenú priadzu, čo priadla po dlhých zimných večeroch z vlny dvoch ovečiek, ktoré boli celým jej majetkom, sála sa otriasala smiechom. Kráľ sa bez slova poklonil a dal znamenie, že slávnosť sa môže začať. Stará ženička sa za posmechu pochlebníkov vytratila von. Vydala sa na dlhú namáhavú cestu do svojho domca v lese, ktorý patril kráľovi. Keď prišla preľakla sa. Všade boli kráľovskí vojaci. Okolo chudobného domca vrážali do zeme kolíky a naťahovali na ne vlnené vlákno.
"Bože môj ,"pomyslela si chudina s malou dušičkou. "Svojím chudobným darčekom som urazila kráľa. Vojaci ma zatknú a dajú do väzenia."
Keď ju veliteľ zbadal, zdvorilo sa jej poklonil a povedal: "Pani, na príkaz nášho kráľa vám patrí pozemok, ktorý vymeria vaše vlnené vlákno." Obvod jej nového vlastníctva presne zodpovedal dĺžke vlnenej priadze, ktorú darovala. Nameralo sa jej takou mierou, akou svojím darom namerala ona.