Prostý čínsky vojak raz zahliadol Sun-lu, prekrásnu princeznú, keď prechádzal popri jej koči. Ten zlomok sekundy, ten bleskový pohľad cez záclonku zmenil jeho život. V tej chvíli sa totiž beznádejne zaľúbil. Čo však môže robiť chudák obyčajný vojak, keď sa zamiluje do princeznej? Aké má možnosti? Hoci keď človek naozaj ľúbi, dokáže aj nemožné.
Vojak sa rozhodol ísť do paláca, vyčkať na ďalšiu príležitosť, uvidieť Sun-lu a vyznať jej lásku.
Na druhý deň sa tam vybral. Pod veľkým schodiskom, ktoré viedlo do kráľovského paláca, trpezlivo čakal na príchod princeznej. Keď ju videl zostupovať pomalým a vznešeným krokom, padol jej k nohám a vyznal svoje city. Stráže sa naňho okamžite vrhli, aby ho zabili, ale princezná ich zastavila a s jemným úsmevom zašepkala: „Počúvaj, vojak, ak ma tak veľmi chceš, dovolím ti zostať so mnou pod podmienkou, že budeš pod mojimi oknami sto dní a sto nocí. Ak to urobíš, budem tvoja.“
Keď to dôvtipná a nádherná dievčina vyriekla, stráže a celý jej sprievod sa rozosmiali, len vojak ani brvou nepohol. Išiel do záhrad princeznej, sadol si pod jej okná a zostal tam.
Sun-lu bola jeho prvou myšlienkou, keď sa zobúdzal, a poslednou, keď usínal. Stál tam, keď pálilo slnko aj keď ho dážď zmáčal až na kožu. Dobrí ľudia mu nosili jesť a piť a on bol stále tam, neopustil svoje miesto mesiac, dva, tri. Hoci bol úplne vyčerpaný, nevzdával sa. Oporou mu bola len sila veľkej lásky. Noc sa stala dňom a deň nocou, no vojak bol stále tam, úplne oddaný svojej princeznej. Bol tam, aj keď sa chýlila ku koncu deväťdesiata deviata noc.
V stý deň, keď mala princezná splniť svoj sľub, sa vojak poslednýkrát pozrel na okná svojej milovanej, otočil sa a odišiel. Odvtedy ho už nikto nikdy nevidel ani o ňom nepočul.
Jednostranná láska nemá zmysel. Tajomstvo šťastného manželstva? Vezmi si niekoho, kto má tento jediný dôvod, prečo vstúpiť do manželstva: zomrieť po tvojom boku, nie po päťdesiatich rokoch, ale každý deň pri búraní múru svojho i tvojho ega.