Pán života a smrti povolal z pozemskej púte dňa 28. januára 2012
nášho bývalého duchovného otca,
P. FELIXA MAJERNÍKA, SVD
11.12.1927– 28.1.2012
Narodil sa 11.12.1927 v Terni; večné rehoľné sľuby zložil 17.5. 1970;
vysvätený za kňaza dňa 19.6.1971 v Bratislave;
1971 kaplán v Michalovciach; 1972 farár v Sennom;
1982 farár v Ruskove; 1987 farár v Kavečanoch;
1993 rektor Misijného domu v Snine;
1998 administrátor v Svätoplukove; 1999 kaplán v Nitre na Kalvárii;
2003 duchovný u sestier Premonštrátok;
od r. 2005 na dôchodku v Misijnom dome v Nitre na Kalvárii.
Ďakujeme Bohu za dary, ktorými ho
- a prostredníctvom jeho služby v našej farnosti aj nás -
zahŕňal a prosíme, aby mu bol milostivý i po smrti.
Drahý duchovný otec Félix,
vieme, že ste nerád písali listy, no odpoveď na tento ani písať netreba. Už ste ju napísali, keď ste spravovali našu farnosť.
Minulý týždeň, keď sme sa s Vami boli rozlúčiť v Nitre, sme prežili krásny deň, plný spomienok na to, čo sme spolu vo farnosti urobili aj zažili. Vlastne to ani nebola rozlúčka, lebo aj po dvadsiatich piatich rokoch od Vášho odchodu z farnosti ste tu stále s nami. Často si to ani neuvedomujeme, ale výsledky Vašej pastoračnej činnosti sú viditeľné dodnes. To čo ste zasiali, žneme doteraz.
Možno si už po tých rokoch nespomíname na to, o čom ste nám kázali, no veľmi dobre si pamätáme, čo ste žili. Kresťanstvo vo svojej najkrajšej podobe, v podobe naozajstnej a nezištnej lásky k Bohu a blížnym. Svojim príkladom ste nás doslova „ťahali hore“. Svojou láskou, zhovievavosťou a trpezlivosťou ste z nás dokázali vydolovať to najlepšie. Vyzeralo to, ako keby ste vôbec nepochybovali o tom, že s Božou pomocou sa nám podarí úplne všetko (s odstupom času si dovolíme povedať, že nielen vyzeralo, ale že ste naozaj nepochybovali). Mali ste nás veľmi rád a po svojom návrate z nemocnice ste často opakovali, že za svoje uzdravenie vďačíte našim modlitbám za Vás.
Za ten relatívne krátky čas, ktorý sme strávili spoločne, sme dokázali skoro nemožné. Farský kostol sme takmer obrátili hore nohami. Prešiel rekonštrukciou, ako asi ešte nikdy. Dodnes si pamätáme, s akým nadšením ste nám opisovali, ako bude vyzerať nový obetný stôl, aký úžasný je pelikán na dvierkach bohostánku, aký priestor získame rozšírením chóru... „Ruskovská katedrála“ - hovorieval vtedy ešte pán kaplán Kamas, keď Vás počas choroby zastupoval.
Samostatnou kapitolou bol zbor, ktorý ste založili a viedli. Zmiešaný zbor, ktorého členovia nemajú o notách ani páru :-). Naučili ste nás spievať neskutočné veci. Piesne na každé obdobie liturgického roka, v slovenčine aj latinčine, dokonca celé omše. Niektoré z piesní už poznali aj ľudia v kostole a spievali ich spolu so zborom. Mimochodom - aj Otčenáš, ktorý sme s takou radosťou spievali počas ostatných Vianoc, bol zo svätej omše, ktorú ste nás naučili vy. Na skúškach sme strávili množstvo času, no nikto sa nesťažoval. A ak je naozaj pravda, že ten kto spieva, dvakrát sa modlí, tak sme sa pravdepodobne nikdy nemodlili viac ako vtedy.
Aby sme nezostali iba takými pozorovateľmi, stavbármi, či spevákmi, zaviedli ste a získali nás aj pre také výstredné novinky ako lektorská služba, detské krížové cesty, sviatosť krstu ako súčasť sv. omše, rovnaké oblečenie pre deti na slávnosť prvého sv. prijímania, vešpery v nedeľu poobede, dvadsaťpäť miništrantov na polnočnej sv. omši, znovuobjavenie krásy spievaných pašií... Určite však ešte mnoho iného, čo máme schované vo svojich srdciach a za čo Vám ďakujeme.
Sme naozaj vďační Bohu, že Vás k nám poslal. No hoci je nám teraz smutno, vieme, že vo Vás máme u Nebeského Otca veľkého orodovníka.
S láskou Vaši farníci z Ruskova